Aspoň som si to o sebe myslela.

Úprimne? Dnes už neviem, či je to také jednoduché.

Snažím sa žiť autenticky. Byť k sebe úprimná. Hovoriť pravdu aj vtedy, keď nie je pekná, pohodlná alebo sa práve nehodí do príbehu, ktorý som si o sebe vytvorila.

A posledné obdobie mi ukázalo jedno zaujímavé miesto.

Kde som ešte ticho, keď by som mala hovoriť?

Kde si ešte nevyberám seba v prospech vzťahu?

A nemyslím tým iba partnerský vzťah. Môže to byť klient. Práca. Priateľstvo. Rodina.

Kde je vlastne hranica medzi tým, že prijímam druhého človeka takého, aký je, a tým, že pri tom pomaly opúšťam samu seba?

Z domu som odišla, keď som mala osemnásť.

Muž, ktorý nás mal chrániť, opustil sám seba.

A niekde vtedy sa vo mne niečo vzbúrilo a povedalo: Takto proste nie.

Tam som sa naučila odchádzať.

Lenže ja neodchádzam ľahko. Práve naopak.

Vo vzťahoch skúšam. Hľadám. Hovorím o tom, čo mi vadí a čo potrebujem. Testujem, čo ešte môže a nemôže fungovať. Idem hlboko do seba a hľadám odpoveď na otázku prečo.

Chodím na terapie. Pracujem na sebe. Učím sa viac žiť seba a viac otvárať svoje srdce.

Aj z manželstva som odišla až po jedenástich rokoch. Sedem z nich som sa ho snažila zachrániť.

Ja totiž neodchádzam príliš skoro.

Ja skúšam.
Hľadám.
A niekedy možno hľadám veľmi dlho.
Prečo? Neviem.

Možno preto, že potrebujem veciam rozumieť. Možno preto, že naša duša potrebuje prejsť určitými skúsenosťami. Možno jednoducho ešte nie som v bode, z ktorého dokážem niečo uvidieť.

A možno len preto.

Posledné mesiace žijem zvláštnu životnú kapitolu.

Skončil sa môj partnerský vzťah. S mužom, ktorého stále ľúbim.

A kým sa naše životy definitívne oddelia, ešte chvíľu spolu žijeme v jednom dome. Je to miestami celkom slušný marazmus.

Nechá mlieko na kuchynskej linke. Niekedy po sebe neuprace ani ten obsratý záchod. Nevadí mu zašpinené umývadlo tak, ako vadí mne.

A viete čo?

Ja už tieto veci nepotrebujem riešiť. Nie preto, že by som sa bála ozvať. Jednoducho ich môžem upratať.

On mi zase bez požiadania umyje auto. A povedzme si úprimne, že ja sa o auto ani zďaleka nestarám tak ako on.

Každý z nás vidí niečo iné. Každému z nás záleží na niečom inom.

A možno práve toto pre mňa znamená spolutvorenie.

Nie fifty-fifty. Nie tabuľka, v ktorej budeme sledovať, kto tento týždeň vložil do vzťahu 53 percent a kto iba 47.

Ja urobím niečo pre teba. Ty urobíš niečo pre mňa. Pretože chceme.

Keď na mňa niekto tlačí.

Keď so mnou manipuluje.

Keď poviem áno, hoci vo mne všetko kričí nie.

Keď niečo nepoviem, pretože nechcem vyvolať konflikt.

Keď začnem zmenšovať svoju pravdu, aby som zachovala vzťah.

Tam už nechcem čakať. Tam chcem hovoriť hneď.

Možno teda „vždy si vyberiem seba“ vôbec neznamená to, čo som si myslela.

Neznamená to vždy odísť.

Niekedy si vyberiem seba tým, že zostanem. Niekedy tým, že prestanem riešiť mlieko na linke.

Niekedy tým, že poviem: Toto mi vadí.

Niekedy: Toto nechcem.

A niekedy: Takto so mnou nie.

Niekedy si vyberiem seba tým, že skúsim ešte jednu cestu, pretože ju skúsiť naozaj chcem. Nie zo strachu. Nie preto, že bez druhého človeka neviem existovať. Ale preto, že ešte stále cítim svoje áno.

A potom niekedy príde moment, keď už viem, že som urobila všetko, čo som v tom čase dokázala. A vtedy odídem.

A možno práve preto som dnes kurva rada, že sa každé ráno môžem pozrieť do zrkadla.

Nie preto, že som všetko urobila správne. Neurobila.

Nie preto, že poznám odpovede. Bože chráň.

Ale preto, že viem, že som v každom jednom momente robila najlepšie, ako som vtedy vedela.

Skúšala som.

Hľadala som.

Milovala som.

Hovorila som.

Zostávala som.

A keď sa už nedalo viac,
odišla som.
A išla ďalej.

Kde si dnes vyberáš seba? A kde ešte mlčíš, zmenšuješ svoju pravdu alebo
zostávaš ticho len preto, aby si zachovala vzťah?