Som flexibilná.

Vždy som bola.

Trauma. 🙂

Ale beriem.

Život totiž nie je čiernobiely. Je farebný. A veľakrát ma o tom už presvedčil.

Vždy, keď som si myslela, že už niečomu rozumiem, prišiel život, pozrel sa na mňa a povedal:

A ja som postupne pochopila jednu veľmi oslobodzujúcu vec.

Viem, že nič neviem.

Na koučingu nás učili byť „lenivým koučom“. Nepotrebovať okamžite vedieť odpoveď. Zaujímať sa. Pýtať sa. Pozorovať.

A čím som staršia, tým viac zisťujem, že presne takto chcem pristupovať aj k životu.

Pretože áno.

Som žena, ktorá si poradí.

V mnohých situáciách idem a zariadim.

Vidím možnosti aj tam, kde ich iní nevidia a dávno by to vzdali.

A priznávam, že v biznise aj v živote ma neskutočne baví, keď mi niekto povie, že sa niečo nedá.

Vo mne sa vtedy zobudí niečo veľmi zdravé a dospelé, čo povie:

Potom idem, urobím to trikrát a ešte sa pri tom aj odfotím.

Alebo zistím, že sa to naozaj nedá.

A aj to je pre mňa úplne v poriadku.

Pretože potom neprídem s pocitom „asi som sa mala viac snažiť“.

Prídem s reálnymi dátami a viem povedať:

Toto sme skúsili. Toto sa stalo. Toto sú dôvody, prečo to nefunguje. Urobila som maximum. Koniec.

A toto je možno jedna z najväčších vecí, ktoré som sa v živote naučila.

Život už si svoju prácu urobí. 🙂

Dlho som si myslela, že moja sila spočíva v tom, že zvládnem.

Dnes to vnímam trochu inak.

Pretože nie každé moje „zvládnem to“ prichádza z rovnakého miesta.

Niekedy niečo jednoducho cítim.

Je to zvláštny pocit niekde v solar plexe.

Neviem to vždy racionálne vysvetliť.

A už ani nepotrebujem.

Viem len, že tam je môj ťah. Moja energia. Zvedavosť. Chuť zistiť, kam až sa dá ísť.

Vtedy je moje „zvládnem to“ moja sila.

Nie preto, že musím.

Pretože chcem.

A potom existuje úplne iné „zvládnem to“.

To, ktoré nevychádza zo mňa.

To, pri ktorom niekomu niečo dokazujem.

Áno.

Aj toto ešte robím. 😀

Niekedy nevedome, ale predsa.

A to je podľa mňa úplná pakáreň.

Strata času.

Strata energie.
Pretože zrazu nejdem za niečím, čo chcem vytvoriť.

Idem za tým, aby som niekomu ukázala, že na to mám.

A načo?

Chcem ju dávať tam, kde cítim to svoje vnútorné áno.

Ten príjemný pocit, ktorý ma hreje niekde v bruchu.

Pretože život pre mňa nie je iba výsledok.

Je to aj cesta, ktorou sa k nemu dostanem.

A dokonca aj kvalita toho výsledku.

Môžem totiž dosiahnuť presne to, čo som chcela, a cestou k tomu sa úplne rozjebať.

Pasca „ja to zvládnem“ začína tam, kde idem cez seba.

Cez svoje potreby.

Cez svoje hranice.

Keď prestávam byť verná sama sebe a začnem celý svoj svet ohýbať kvôli niekomu inému.

Tam už pre mňa nie je sila.

Tam sa zo schopnosti stáva sebazrada.

A možno práve preto sa učím ešte jednu vec:

Nemusím všetko niesť sama.

Mám úžasných priateľov.

A niekedy vo mňa veria oveľa viac, než v tej chvíli dokážem veriť sama v seba.

V tých naozaj náročných momentoch môjho života mi povedia:

A niekedy ma tá veta serie. 😀

Pretože ja sa o seba v tej chvíli možno kurva bojím.

Ale oni mi pripomenú, kto som, keď si to sama nepamätám.

Pripomenú mi moje úspechy.

Pripomenú mi situácie, o ktorých som si myslela, že ich nezvládnem, a dnes sú iba jednou kapitolou môjho života.

A práve preto podľa mňa tak kurevsky záleží na tom, akými ľuďmi sa obklopujeme.

Nie iba ľuďmi, ktorí nám zatlieskajú, keď podávame výkon.

Ale ľuďmi, pri ktorých môžeme povedať:

A oni z nás neurobia slabého človeka.

Podržia nás.

Kým si zase spomenieme.

Sila je pre mňa urobiť maximum bez toho, aby som svoju hodnotu priviazala k výsledku.

Skúsiť.
Hľadať.
Urobiť, čo viem.
A keď zistím, že sa nedá, pustiť.

Keď nevládzem, priznať si:

Byť vtedy pri sebe.

A niekedy dovoliť niekomu inému, aby bol chvíľu pri mne.

Aby mi pripomenul, kto som, keď som na to sama zabudla.

Pretože možno najsilnejšia verzia mňa nie je žena, ktorá všetko zvládne.

A ČO TY?

A čo by sa stalo, keby si tentoraz nemusela nič dokazovať — iba sa rozhodnúť, kam 
svoju energiu naozaj chceš dať?